Dieťa má právo na oboch rodičov a ich rodiny.

Autor: Zdenek Ručka | 9.2.2019 o 16:24 | (upravené 10.2.2019 o 8:12) Karma článku: 3,42 | Prečítané:  1310x

Po viac ako dvoch rokoch som celkom náhodou stretol „nášho“ už takmer 16 ročného syna. Nekomunikuje so mnou, nemá potrebu mať otca.

Takmer 2,5 roka som nemal chuť napísať nič k veciam týkajúcich sa mojej skúsenosti s porozvodovou (ne)starostlivosťou o spoločné deti. Svojim spôsobom som sa snažil zbytočne sa ďalej nepitvať v týchto veciach. Dnes dopoludnia som však opätovne prehodnotil celú vec a musím napísať aspoň pár viet.

Primäla ma k tomu relácia, ktorú som úplnou náhodou našiel na portáli tyzden.sk :

.blížni: Striedavá starostlivosť: Čo je pre dieťa po rozvode najlepšie?

https://www.tyzden.sk/spolocnost/53300/blizni-striedava-starostlivost-co-je-pre-dieta-po-rozvode-najlepsie/

Keďže sa snažím sledovať podobný typ relácií, nedalo mi, aby som si ju nevypočul. Hneď na úvod predstavil redaktor Michal Oláh svojich hostí. Keď predstavil za odbornú časť ako hosťa PhDr. Gabrielu Ručkovú, o to viac som mal chuť vypočuť si názory svojej exmanželky na túto tému a veci s tým spojené, nakoľko to čo som si prežil po rozvode a porozvodovej starostlivosti o naše – vlastne jej deti, ako rada prezentovala svoj postoj k našim deťom,  bolo dovolím si napísať bez preháňania „osobným peklom“

Nechcem sa vracať do histórie a písať čo už bolo spomenuté v predošlých blogoch (kto má chuť môže si ich prečítať).

Neveril som vlastným ušiam, keď som počul ako Dr. Ručková rozprávala o striedavej starostlivosti, o práve detí na svojich rodičov, starých rodičov a celé rodiny z oboch strán. Keď rozprávala o vzájomnej komunikácii medzi rodičmi atď.

Neveril som vlastným ušiam, keď som počul zanietene rozprávať človeka, ktorý vám všemocne bránil rozvíjať vzťah s deťmi, bránil vám kontaktovať ich, kontroloval a selektoval deťom poštu, bránil vám mať o nich informácie zo škôl, styku s ich starou mamou a vlastne celou rodinou ako o týchto veciach oduševnene rozpráva a ktoré sa možno dobre počúvajú, ale so životom danej odborníčky nemajú spoločné celkom nič. Zostal som v šoku, že takýto odborník sedí v relácii a podsúva publiku moderné názory ako „dieťa má právo na oboch rodičov...“, pre mňa však len v teoretickej rovine. Je veľká škoda, že redaktor, ktorý ju nazýva ako Gabiku a poznajú sa zrejme niekoľko rokov, sa neopýtal na jej vlastnú skúsenosť s „jej vlastnými“ deťmi. Aký je potom kľúč na výber hostí do podobnej diskusie. Nemal by hosť - odborník okrem odbornej stránky spĺňať aj kritéria osobné či osobnostné. Bolo by správne pozvať do relácie napr. učiteľa, ktorý má adekvátne vzdelanie a šikanuje svojich žiakov, aby hovoril o boji proti šikane v školských zariadeniach?

„Rodičia sa navzájom nemusia a dieťa používajú ako terč“, je jedna z myšlienok odborníčky a klinickej psychologičky Dr. Ručkovej, ktorá pracuje pre krízové stredisko. Nuž to je ako sa hovorí: „Keď majster obuvník chodí bosý“. Dodnes mám odloženú celú komunikáciu – napíšem našu, ale bola takmer jednosmerná. Myslím si, že veci, o ktorých Dr. Ručková hovorila skutočne platia. To je žiaľ všetko, čo môžem v tejto chvíli napísať k jej vystupovaniu v tejto relácii. Som zrejme vzťahovačný, ale presne o veciach, o ktorých tu celkom jasne hovorila, absolútne neplatili v našom prípade.

Nuž a celkom ma prekvapila jej odpoveď, na otázku o tzv. Syndróme zavrhnutého rodiča. Presne ako bola jej odpoveď, je aj tá moja.Tu asi ani nie je čo napísať, okrem toho, že naše/jej deti so mnou nekomunikujú. Nevedia prečo. Jednoducho otec pre ne neexistuje.

Považujem jej prítomnosť ako odborníčky v tejto diskusii ako poriadnu facku pre každého slušného rodiča, ktorý nepozná minulosť tejto odborníčky, že práve ona rozdáva rady a stavia sa do pozície „záchrancu/ochrancu detí“, ktoré sú v porozvodovej starostlivosti. A rovnako sa čudujem Dr. Ručkovej, že má odvahu vôbec ísť do podobnej relácie. Je neuveriteľné, že existujú ľudia, ktorí môžu mať takúto hrošiu kožu, cez ktorú neprenikne  ani len náznak niečoho ako sebareflexia a s úsmevom na tvári rozdávajú dobre mienené rady verejnosti.

Na záver by som sa rád ospravedlnil všetkým, ktorým podobný blog nepadol vhod v dnešný víkendový deň a obral ich o niekoľko minút života pri jeho čítaní.

 

PS: Po viac ako dvoch rokoch som celkom náhodou stretol nášho už takmer 16 ročného syna. Nekomunikuje so mnou, nemá potrebu mať otca. Priznám sa, nebol ku mne nepríjemný, čo ma celkom milo prekvapilo. Nedalo mi aby som sa neopýtal na pre mňa zásadnú otázku „PREČO“ odmieta so mnou komunikovať. Odpoveď bola rýchla a jednoznačná: „NEVIEM“.

Požiadal som ho o stretnutie v čase, ktorý si vyberie, s témami, o ktorých sa chce baviť on – nie ja. Dohodli sme sa, že mu napíšem a on mi aspoň odpovie na môj email. Poslal som mu dva. Odpoveď neprišla ani na jeden z nich...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Penta ohrdla ponuku štátu, že kúpi jej nemocnicu

Vyberá si len hrozienka z koláča, vraví o finančnej skupine premiér Pellegrini.

Dnes píše Matúš Ritomský

A fašiangy nie sú cez čiaru?

Čo ukázala kauza „Gender swap“.


Už ste čítali?