Minulý blog som začal písať o nepríjemných príbehoch, ktoré mi otec dvoch detí prerozprával pri našom stretnutí. Nepočúvalo sa to dobre, práve naopak. Bolo to pochmúrne a smutné. Už len preto, že sú rodičia, ktorí sú posadnutí ubližovaním svojmu ex partnerovi v záujme akéhosi zrejme „vyššieho princípu“, ktorý si vsugerovali, aby ochraňovali svoj majetok – deti, pred ich druhým rodičom, ktorému je dopriate len pramálo. Hlavne aby načas posielal výživné a o ostatné sa už niekto postará. Tiež ma napadá ako možný motív takéhoto konania „pomsta“ svojmu bývalému manželovi - otcovi spoločných detí. Pohnútky môžu byť skutočne rôznorodé. V súvislosti s týmto otcom ma napadla žiarlivosť jeho exmanželky na vzťah, ktorý s deťmi mal. Dedukujem z jeho vyjadrení o jeho vzťahu k deťom a opačne a tiež z vecí, ktoré ešte popíšem. Sú to všetko možno len drobnosti, ale pokiaľ tieto maličkosti poskladám do väčšieho celku, vznikne mozaika, ktorá mi dáva zmysel. Samozrejme, je to len môj pohľad a môžem sa mýliť...
Obdobie na začiatku odchodu jeho manželky s deťmi do nového domova, bolo „relatívne“ kludné. Lepšie by bolo asi napísané - navonok. Otec sa snažil riešiť veci v duchu pacifistu - žiadne násilie a skôr pokoj a rozvahu. Ani nie tak kvôli sebe, ale najmä kvôli deťom. Príbeh z minulého blogu ho však utvrdil v tom, že „dobre“ už bolo a „zle“ ešte len bude...
Možno si niekto kladie otázku, čo bol tento muž zač, prečo sa jeho bývalá manželka k nemu začala správať nepriateľsky, prečo sa diali podobné veci... Neviem. Pár príbehov zo života možno napovie viac – minulý, dnešný a aj budúce. Jeden z nich bol „obdivuhodný“ čo sa týka jeho sofistikovanosti. Jednoducho dokonalý – dokonale jednoduchý, čo svedčí o perfektnej manipulácii s deťmi.
Vyzdvihnúť deti pred bytom ich matky, prebiehalo vždy s menším či väčším meškaním. Čo mal robiť? Vždy sa našlo niečo, čo meškanie zapríčinilo, 10 či 20 minút, kto by čo riešil... Priviezť deti v nedeľu nazad si však vyžadovalo takmer minútovú presnosť. Ak sa deti chceli zdržať dlhšie aspoň o hodinu, museli si tento čas „vyprosiť“ od ich matky, ktorá im však do telefónu nezabudla prízvukovať ako veľmi sa už na svoje ratolesti teší, ako jej celých „nekonečných“ 45 hodín chýbali...
Ako som sa dozvedel od spomínaného otca dvoch detí, ich matka už vraj v čase spoločnej domácnosti trpela nejakými alergiami na rôzne veci – peľ, prach a podobne. Kto dnes niečím netrpí? A samozrejme ako drvivá žien, nemala v láske domácich maznáčikov typu morča, myš či škrečok. Keďže deti veľmi túžili po tvorovi, o ktorého by sa starali, nastala tak trochu poopravená hamletovská dilema - „mať či nemať“. Zvíťazilo zvieratko – teda, ak môžem takto pomenovať akvárium s rybičkami. Nedá sa s nimi príliš maznať, nemôžete ich vziať do záhradky, či pustiť pobehať po byte, ale ako sa vraví, „vlk bol sýty a ovca zostala celá“. Krátko po odchode jeho ženy s deťmi do nového „domova“ sa stalo niečo, čo bolo „úžasným" gestom starostlivej matky voči deťom, alergii a nevraživosti k hlodavcom. Deťom kúpila škrečka. Nevadí, že ešte niekoľko týždňov či mesiacov nazad, to bolo niečo, o čom sa ani nedala viesť diskusia. Nová situácia si žiadala hľadať nové riešenia. Ešte stále by som napísal, že to je v poriadku, ťažko niečo matke vyčítať...keby...keby celý príbeh nemal aj pokračovanie.
Škrečok sa ocitol u nich a ešte v čase keď klietka voňala novotou, deti odišli na víkend k svojmu otcovi. Samozrejme sa pochváli otcovi a otec pochválil deti. Je to milé, že sa môžu starať o živého tvora.
Hneď druhý deň ráno, tak ako vždy po ich príchode k otcovi, matka detí spolu s východom slnka mala potrebu oznámiť im všetko dôležité za posledných 12 hodín. A najmä o novom členovi rodiny – škrečkovi. A tak staršie z detí, ktoré malo zo živého „plyšáka“ neskrývanú radosť, smutne počúvalo v telefóne niečo...záhadné. Reakcie na veci, ktoré sa dozvedelo, boli v zmysle – hmmmm, noooo, aha... Po skončení dlhého telefonátu otcova zvedavosť nedovolila neopýtať sa, čo sa stalo. „Noooo, mamina mi hovorila, že škrečok je smutný, pretože je doma sám, bez nás“, zaznela odpoveď. A vzápätí pokračovala: „Nechce ani poriadne jesť, ale veľmi sa nás teší, keď sa k nemu vrátime“. Reakcia otca bola okamžitá: „Nabudúce si vezmite škrečka so sebou. Budete ho mať na blízku a on vás...“. „To by sme mohli...?“, opýtalo sa jedno z detí. „Samozrejme, prečo nie?“ odpovedal otec. Celý problém, ktorý vznikol ako letná búrka – z čistého neba, bol zrazu vyriešený k spokojnosti všetkých. Teda, takmer všetkých. Matka zrejme nerátala s touto alternatívou a tak vytiahla do boja s ďalšou „vychytávkou“.
O dva týždne prišiel otec pre deti a ich škrečka tak, ako sa pôvodne dohodli. Do auta nastúpili len deti, ktoré neboli zjavne v dobrej nálade. Po niekoľkých uvítacích vetách sa otec opýtal detí, prečo nemajú so sebou svojho štvornohého kamaráta. „Hmmm, mamina nám povedala, že by nám mohol cestou k tebe zomrieť“, odpovedalo staršie dieťa. „Zomrieť...?“, začudoval sa otec. „Hej, lebo vonku je chladno a cestou do auta, by mu ten chlad mohol ublížiť“, pokračovalo druhé z detí. Otec prehltol horkú slinu a cítil, že sa vydieranie a manipulácia stáva bežnou praxou ich matky, ktorá vytiahla zbrane väčšieho kalibru ako kedykoľvek predtým.
Poviete si, že toto nie je možné...? Že je to nezmysel či lepšie povedané výmysel nejakého ukrivdeného otca, ktorý mal len potrebu akejsi pomsty voči svojej bývalej manželke. Ak áno, prečo by mi klamal? Poznal som tohto muža len pár hodín a jeho exmanželku vôbec. Pokiaľ by chcel byť ľutovaný, asi by sa toho z mojej strany nedočkal. Ľúto by mi mohlo byť akurát jeho detí. Nepomohlo by to však ani im a ani jemu...
