Boj s veternými mlynmi – príbeh prvý: „Strašiak menom otec"

Autor: Zdenek Ručka | 20.3.2016 o 13:44 | Karma článku: 6,34 | Prečítané:  1138x

„Váš otec nám chce všetkým ublížiť...!“ začala kričať ako zmyslov zbavená. „Chce na nás zavolať policajtov a právnikov...!“, dodala jedným dychom.

V minulom blogu som sa snažil priblížiť jednu malú časť zo života muža, ktorý mi pred niekoľkými rokmi prerozprával svoj neveselý príbeh. Určite by bolo zaujímavé vedieť ako popisované veci vnímala jeho bývalá manželka, ale to zrejme zostane zahalené rúškom tajomstva...

Jeho príbeh sa mi zdal vtedy nekonečný – nie však nudný. Niečo na spôsob juhoamerickej telenovely, so všetkým čo k nej patrí – intrigy, lož, nenávisť aj láska, avšak bez šťastného konca. Počúval som ho so zatajeným dychom. Na jednej strane sa mi zdal neuveriteľný, keďže podobné veci človek pochopí zrejme až vtedy, keď ich zažije na vlastnej koži. Na druhej strane, ak veci, o ktorých budem písať sa skutočne stali, tak som v rozpakoch. Nerozumiem tomu - prečo a som zhrozený nad tým – ako, dokáže jeden z rodičov manipulovať s deťmi, ktoré zrejme považuje za svoj majetok. Je to skutočne nepredstaviteľné pre niekoho, kto podobné veci nikdy neprežil. Nakoniec, urobte si o tom všetkom vlastný obraz, rovnako ako som si ho urobil ja sám...

Spomínaný muž mi rozprával, že mal s deťmi vzťah, ktorý by doprial každému rodičovi. Že bol pre deti milujúcim otcom so všetkým, čo k tomu patrí a deti boli pre neho to najlepšie, čo vo svojom živote mal. Že bol rovnocenným rodičom a takto ho vnímali deti, rovnako aj jeho okolie.

Po zlome, ktorý nastal v jeho manželstve a odchode jeho manželky spoločne s deťmi z ich spoločného bytu sa však začali diať veci, ktorým v čase nášho stretnutia ešte stále nerozumel. Nahlas vyslovil niekoľko otázok bez odpovedí... Tých prečo bolo neúrekom. „Prečo mi manželka znemožňovala stýkať sa s deťmi, s ktorými som trávil mnoho času v období nášho spoločného spolužitia?“, mi asi najviac rezonovala zo všetkých „prečo“...

Nedá mi nespomenúť prvú z príhod, ktoré zažil krátko po ich odchode do podnájmu. Nechcem ho komentovať, neprináleží mi to. Ešte aj dnes mi však behá mráz po chrbte, keď si naň spomeniem. Bol to jeden z tých, z môjho pohľadu najhorších...

Manželka mu pred začiatkom víkendu oznámila, že deti majú virózu. Možno chrípka alebo niečo podobné. Bolo to v čase, keď si mal deti vziať k sebe. Rezolútne odmietla myšlienku, že by sa o deti postaral on. Dostal na výber z dvoch možností. Dve možnosti evokuje dobré riešenie - no len na prvý pohľad. Najmä vtedy, ak prvá je v duchu „môžeš prísť pozrieť deti ku mne“ a druhá „nemusíš chodiť vôbec“. A na záver telefonátu matka dodala: „...môžeš zavolať aj políciu, deti zostanú so mnou...“. Nevedel ako prišla na myšlienku s políciou, nikdy predtým neriešil veci podobne, nikdy sa ani nechystal a už vôbec sa políciou nevyhrážal. „Aký by to malo asi význam...?“, povedal mi vtedy spomínaný muž.

Čo mu teda zostávalo.  Víkend možno prežije osamotený, aj keď sa naň tešil. Veď sa „nejako“ dohodne so ženou a mohli by si víkend prípadne vymeniť.  K tej „výmene“ víkendu by som dodal - veľmi naivná predstava (o tom ale neskôr)... Zašiel do obchodu, kúpil nejaké ovocie a ponáhľal sa za deťmi do ich nového domova. Jeho manželka sa tvárila prívetivo – to vraj vedela dokonale - už som to spomínal aj v minulom blogu. Podľa toho ako mi ju vykreslil, mohol by som ju bez urážky nazvať „chameleónom v ľudskej koži“. Navonok milá, vo vnútri však plná nenávisti. Navonok distingvovaná, vo vnútri cynická a vypočítavá.

Deti boli rady, že prišiel „tatino“ a jedno z nich ho hneď po zvítaní požiadalo o pritúlenie sa. Pár objatí, pár bežných otázok, ako sa majú, čo majú nové, ako ide škola...a v tom prišla otázka: „Tatino, prečo tu nebývaš s nami? Jeho manželka a matka detí v jednej osobe, sedela na vedľajšej posteli a jastrila pohľadom na každé gesto svojho manžela a  vnímala každé slovo, ktoré vyriekol on či ich deti. „Noooo, viete, dospelí si niekedy musia...“, skúsil opatrne, aby uspokojil zvedavosť detí, napriek tomu, že ani nevedel čo povedať. Nečakal podobnú otázku. Zjavne ich jeho odpoveď neuspokojila a k prvej otázke pribudla ďalšia: „Prečo bývaš inde ako my?“. „Viete, to sa musíte opýtať maminy, ona vám to asi lepšie vysvetlí...“, pokračoval muž v tomto nechcenom rozhovore. To však zjavne nemal robiť. To nebola správna odpoveď. V tej chvíli dostala jeho manželka impulz na drvivý útok a spustila spŕšku lží na adresu ich otca. „Váš otec nám chce všetkým ublížiť...!“ začala kričať ako zmyslov zbavená. „Chce na nás zavolať policajtov a právnikov...!“, dodala jedným dychom. Muž sa nezmohol takmer na nič. Neveril vlastným ušiam. Dostal poriadnu „facku“ od manželky priamo za prítomnosti ich detí...bola síce prvá, ale nie posledná.

V tom staršie z detí vstalo z postele, začalo hystericky plakať, objalo otca a začalo ho prosiť, aby nevolal políciu, aby im neubližoval. Plakali obe deti, ktoré boli  vystrašené a dookola opakovali a prosili ho, aby na nich nevolal policajtov ani právnikov. Muž zostal stáť uprostred izby ako obarený. Zmohol sa len na jednu či dve vety. „Neplačte, to by som predsa nikdy neurobil. Nikdy som nič také nepovedal, to predsa nie je pravda“, opakoval im niekoľkokrát. Jeho žena však dookola opakovala slová, ktorých sa obe deti tak hrozne báli – policajti, právnici, ublížiť...

A popritom kládla dôraz na ďalšiu z lží, ktorou sa snažila deti zneistiť ešte viac. „Váš otec nechce byť s vami a chce vás vidieť len každý druhý víkend...!“.  „Je to nehoráznosť, ktorú deťom nevysvetlíte a kedy sa cítite ponížený a porazený“, povedal mi spomínaný muž – otec. Áno, vysvetliť dieťaťu, ktoré ešte nevie ani poriadne čítať a písať, že párny víkend, nebol výberom jeho otca... Že odlúčenie od nich - detí, nevymyslel on a že ho to bolí rovnako ako deti... Dá sa to? Ako pokiaľ im nechcel ublížiť viac, ako im už ublížené bolo...?

Muž po krátkom čase rezignoval, opakovane sa snažil deti upokojiť a rozhodol sa ukončiť túto nevydarenú návštevu čo najskôr. Keď odchádzal, deti ešte stále vzlykali a jeho manželka neustále vykrikovala, že je to on, kto chce jej a deťom ublížiť.

Odišiel narýchlo a trvalo mu dlhý čas, kým sa spamätal z tejto príhody. Či a ako sa z nej spamätali aj deti, to presne nikdy nevedel, ale tušil, že v budúcnosti sa podobné útoky môžu stupňovať...a na nešťastie sa nemýlil. Prišli ďalšie lži, ďalšie ataky, manipulácia... Bol to nerovný „boj“ s matkou ich detí, ktorá im dokázala rozprávať lži, neustále ich opakovať pred deťmi a hlavne v čase, keď sa tento muž nemohol brániť. Časom prišiel na to, že skutočne platí to staré - známe , že 100 krát opakovaná lož, sa stáva pravdou...

Celé toto obdobie trvalo dva roky ako mi spomínal. Dva roky neuveriteľných príbehov a manipulácie, o ktorých sa človeku ani nesníva, nieto ich ešte prežiť na vlastnej koži. Vlastne trvalo to do času, kedy sa jeho deti rozhodli, že on je za všetko zodpovedný, že je pre nich príťažou a ony sa s ním nechcú a nebudú stretávať a prestali s ním komunikovať...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?