Je to tak. Je síce sloboda slova a každý má právo vyjadriť svoj názor. Otázkou je, kde je hranica, za ktorú sa nemá - nemôže ísť a kto ju určuje. Písal som svoje blogy v dobrej viere, s úmyslom popísať isté skutočnosti najmä s odkazom na inštitúcie, ktoré rozhodujú o osude našich detí. Nič viac a nič menej. V podtexte je odkaz, že spoľahnúť sa na „objektívnu“ pravdu je pre rodiča, ktorý ostane bez detí, často krát len ilúzia a strata času. Pretože ľudí, ktorí vyrieknu ortieľ nad budúcnosťou vašich detí, nezaujímate vy a v konečnom dôsledky ani vaše deti. Znie to dosť pesimisticky, ale taká je realita. Treba s tým rátať , pretože „život nie je priamka“ – ako mi raz povedal jeden múdry muž...
Nezostáva mi teda iné, ak chcem písať o tejto téme, než si pomôcť s príbehmi iných rozvedených otcov, ktoré som mal možnosť vypočuť si v čase svojej samoty. V čase, keď som hľadal dobrú radu, či pomoc, zrejme aj trochu súcitu a pochopenia. V čase, keď sa začalo viac rozprávať a diskutovať o striedavej starostlivosti či spoločnej výchove. Tiež som čítal rôzne fóra na nete a pátral po radách, ako asi mnoho ľudí, ktorí riešili podobný problém. Niekoľkokrát som sa príležitostne stretol s ľuďmi, ktorí mali snahu posunúť túto tému ďalej, ako sa len vykecať pri káve. Áno, stretol som tam pestrú paletu rôznych ľudí – otcov. Mladších aj v zrelom veku. S jedným či viacerými deťmi. Spájala ich jedna vec – potreba podieľať sa na výchove svojich vlastných detí. Často som počul a čítal, že mnoho ľudí zľahčuje túto tému a prvá ich myšlienka (myslím, že úplne scestná) je, že títo chlapi, ktorí nariekajú a „vyhrážajú“ sa striedavkou, chcú sa prioritne vyhnúť plateniu výživného. Priznám sa, neviem, čo ich k podobným úvahám vedie – snáď len ich nevedomosť, pretože starostlivosť o dieťa so všetkým, čo k tomu patrí je určite podstatne náročnejšia na čas aj peniaze, ako len poslať na účet raz za mesiac samotné výživné.
Na jednom takomto stretnutí sedel vedľa mňa chlapík, jeho meno som zabudol snáď ešte v ten večer – to je môj veľký handicap. Na pohľad úplne obyčajný, akých stretnete denne niekoľko. Skôr introvert. Nebol to typ muža, po ktorom asi ženy šalejú. Necítil som z neho „vôňu“ tabaku ani výpary alkoholu. Nemal rozšírené zrenice a netriasli sa mu prsty na rukách.
Po nejakom čase sa trochu rozhovoril a postupne som sa dozvedel o ňom viac – teda skôr o jeho osude. Predpokladám, že podobných osudov bude určite viac...
Už rozvedený chlapík, ktorý žil pred pár rokmi normálny rodinný život bez excesov a vo viere, že všetko je v poriadku. Počas manželstva, veľmi zriedkavo malá slovná výmena názorov – u koho sa nevyskytne... V čase nášho stretnutia boli jeho dve deti v pubertálnom veku. Na jednej strane mi bolo jasné, že každý má pocit, že jeho osud je ten najhorší v tomto smere. Na druhej strane, vždy trochu váham – viac či menej, do akej miery človek vraví pravdu, či vie byť „objektívny“. Niekedy aj keď nechtiac, hovoríme veci, ktoré môžu byť z druhej strany vnímané celkom inak a „pravdu“ potom človek vníma v inom svetle.
V tom čase som bol na pochybách, či veci, ktoré spomínal mohli byť reálne. Aj dnes ak si na to spomeniem, po niekoľkých rokoch, neviem či úplne všetko čo bolo prerozprávané sa presne tak aj stalo, pretože to boli veci, slušne napísané na „hranici zdravého rozumu“. V tom čase, som nemal s podobnými vecami takmer žiadnu skúsenosť. Rozhodne si však myslím, že mi rozprával o skutočných udalostiach, aj keď vnímaných jeho „optikou“.
Spomínal mi začiatky „nového života“, ktoré boli veľmi nepríjemné. Stále si kládol rovnaké otázky a stále hľadal na ne odpovede. Tento začarovaný kruh otázok a odpovedí ho oberal o čas, ktorého mal v tej chvíli neúrekom. Na ulici stretával susedov, ktorí vnímali udalosti z ich domácnosti. Cítil ich nevyslovené otázky vždy, keď mlčky prechádzali okolo neho. Spomínal, že nemal potrebu a ani chuť vysvetľovať svojmu okoliu veci, ktoré sa v tom čase diali...vlastne ich ani racionálne vysvetliť nevedel. Vraj prišiel o spoločných priateľov, ktorí sa mu otočili chrbtom, pretože mali potrebu zostať na strane toho slabšieho, toho, kto bol z ich pohľadu vydaný napospas osudu. Ich známi si zaškatuľkovali oboch a rozdelili ich na „zlého muža“ a „dobrú ženu“. Na ľahostajného a nezodpovedného a obetavú a milujúcu. Jeho žena - matka zostala s deťmi, o ktoré sa „musela“ zrazu sama starať v inom byte a on, muž – otec, zostal osamotený v ich spoločnom. Podľa jeho okolia sa ich elegantne „zbavil“. A punc správnosti ich rozhodnutia im dalo ešte aj matkino mlčanie. Ani ona sama v tej chvíli zrejme netušila, že toto mlčanie, ktoré zvolila je to najlepšie čo mohla urobiť, aby podvedome ukázala prstom na vinníka. Nepotrebovala nikomu nič vysvetľovať. Ani priateľom, známym či vlastnej rodine. Veľmi rýchlo zistila, že každý „zvedavec“ si urobil obraz z vecí, ktoré vnímal len pohľadom navonok. Stačilo sa len správne tváriť a dať ostatným nejako na vedomie, že je to práve ona - matka, ktorá všetko musí zvládnuť, že je to pre ňu veľmi obtiažne, že najdôležitejšie sú deti, že ona je tá, ktorá ich zachraňuje a musí deťom a najmä sebe odtrhnúť od úst. A ako bonus jej mlčania, pre prípadných pochybovačov, bol nevypovedaný „odkaz medzi riadkami“. Niečo v zmysle jej pokory a korektnosti k otcovi detí, ktorého nehanila...napriek tomu, že si zaslúžil...veď sa zbavil jej a ich detí. To dokáže len muž - otec bez svedomia a charakteru. Zrejme to chcelo skutočne „silnú“ ženu, ktorá napriek ťaživej situácii, ktorej musela v tom čase čeliť, nemala potrebu svojho muža nejako zhadzovať. Ak by som túto časť jeho rozprávania zhrnul do jednej vety, tak v zmysle, že to zrejme bol herecký výkon hodný oscarového ocenenia matky, ukrývajúcej vo svojom vnútri nenávisť, cynickú povahu a súčasne skvelého stratéga a vynikajúceho manipulátora, ktorý podhodil okoliu tri či štyri úlomky z mozaiky ich života a niekoľko poloprávd a lží, z príbehu o nepochopení jej mnohých potrieb, ktoré vnímala ako poslanie. To čo vzápätí nevyhnutne muselo nasledovať, nemohlo dopadnúť inak. Každý (ne)zainteresovaný si takmer okamžite vytvoril obraz matky – záchrancu a spasiteľa, ktorá si zaslúži obdiv. A tiež obraz otca detí, ktorý sa razom stal opovrhnutia hodným mužom - otcom. Začali o ňom pochybovať ľudia, ktorí ho poznali niekoľko rokov. Ľudia, ktorým ak nepomohol, tak rozhodne neublížil, ktorých si vážil. Dokonca aj manželkina najbližšia rodina. Nedá sa nenapísať, že je akosi „nezdravo“ prirodzené, že rodičia často vidia svoje deti ako „bezchybné a dokonalé“ bytosti a často majú potrebu zatvárať oči pred ich chybami a prehreškami. Rovnako aj rodičia jeho manželky, čo pocítil veľmi skoro. Stal sa z neho razom nepriateľ číslo jedna – naničhodník, prišelec, potkan, ktorého treba otráviť alebo vyduriť. Je až neuveriteľné, že sa v človeku dokáže nahromadiť toľko nenávisti len z presvedčenia, že jeho dieťa je dokonalosť sama. Poniektorí nevidia a nepotrebujú vidieť, nevedia a nepotrebujú vedieť. Potrebujú len súdiť, kopnúť si a hodiť špinu na niekoho, hlavne nie na ich vlastnú krv.
Bol to dlhý večer a rovnako dlhý príbeh. Toto je len jeho jedna časť - tá lepšia, ak by som ju mal porovnať so zvyškom príbehu. Musel som ju však spomenúť, aby jeho pokračovanie dávalo zmysel a aby obraz celého príbehu bol detailnejší.
PS: Musím ešte dodať, že vtedy som nevedel, do akej miery môžem veriť veciam, o ktorých ten muž rozprával...a neviem to s určitosťou ani dnes, ale osobne som presvedčený, že podobné veci sa nezriedka dejú.
