Keď pocit nenahraditeľnosti zatieni zdravý rozum...

Autor: Zdenek Ručka | 21.2.2016 o 14:09 | (upravené 26.2.2016 o 16:12) Karma článku: 8,63 | Prečítané:  1098x

Osobne si myslím, že ani jeden z nich by nič nezmenil. Žena by sa neuspokojila so životom bez kariéry a muž by nechcel žiť vedľa ženy, pre ktorú je prvoradé jej spoločenské postavenie a úspech v práci.

Dnes som mal v úmysle napísať niečo o udalostiach, ktoré sa diali po odchode mojej „bývalej“ spolu s deťmi z  nášho spoločného domu.  Nie je to téma, o ktorej  sa  píše ľahko, pretože to nie sú veci, s ktorými sa chcete pochváliť iným ľuďom. Niektorým z nich sa ani  nedá  uveriť, pretože sa priečia zdravému rozumu...

Predtým by som však chcel napísať príbeh, ktorý sa nestal. Príbeh, ktorého dej a všetky postavy sú vymyslené a akákoľvek podoba s iným dejom či  postavami je čisto náhodná. Príbeh o jednej bežnej rodine, o deťoch, ich matke a otcovi. O otcovi, ktorý sa stane nechceným a na ktorého sa ľudia pozerajú cez prsty. O matke, ktorú mnohí považujú za milujúcu, príkladnú a vzornú.  O ich živote, ktorý raz začal obyčajným, náhodným stretnutím, aké sa dejú dnes a denne... Tento príbeh nebude mať šťastný koniec – určite nie pre všetkých, pretože aj takýto je život...

V jedno všedné dopoludnie, v centre jedného  mesta, kdesi na Slovensku, stretnú sa dvaja mladí ľudia a pre oboch sa v tej chvíli začína meniť ich všedný život. Obyčajné stretnutie, prerastá do vzťahu, ktorý je iný ako tie predchádzajúce.

Po mnohých mesiacoch, začínajú premýšľať nad  spoločnou  budúcnosťou. Plánujú si založiť rodinu a riešia veci, ktoré s tým súvisia – prácu, bývanie,... Muž pracuje v nejakej obchodnej spoločnosti. Práca ho napĺňa spokojnosťou. Žena si práve dokončuje vysokoškolské vzdelanie so štátnicou z psychológie a tak sa chystá zmeniť pôvodné zamestnanie. Je to náhoda, ale v tom čase v meste, v ktorom žijú vzniká nová univerzita. Keďže každá škola potrebuje okrem „manažérov“ tiež „robotníkov“, nastupuje ako asistentka na jednu z katedier. Je nadšená. Po krátkom čase, keďže ju práca baví, ju povýšia na tajomníčku katedry – je to človek, ktorý sa stará o chod katedry a robí všetko, čomu sa ostatní úspešne vyhli. Po čase sa z nej stáva pravá ruka šéfa katedry a v hierarchii sa posúva o schodík vyššie. Netreba asi písať, že priamoúmerne s dôležitosťou postavenia rastú aj nároky na jej prácu či minimálne na čas, ktorý si treba „odmakať“. Obaja sú nadšení. Jedného teší, úspech toho druhého. Zatiaľ nemajú deti a času je na rozdávanie.

Konečne. Na svet prichádza malé, voňavé, ukričané a najmä vytúžené dieťa. Všetko čo tomuto zázraku predchádzalo, nebolo prechádzkou ružovým sadom, ale nakoniec všetko dobre dopadne a radosti je neúrekom. Je to krásny rok. Darí sa všetko a všetkým. Darí sa mužovi aj žene. V nasledujúcom období, keď je ich malá princezná už skoro ročná slečna, muž stratí zamestnanie a tak sa spoločne so ženou rozhodnú, že on zostane s dcérou na „otcovskej“. Je to trochu nezvyčajné v tomto čase, ale prečo nie? Celé  toto obdobie  trvá asi 9 mesiacov. Zostať s dieťaťom doma a tráviť s ním čas je niečo, čo sa prejaví na vzťahu dcéry a otca v blízkej budúcnosti, doposiaľ nepoznaným spôsobom. Je úžasné, keď sa chce dieťa k niekomu len trošku pritúliť,  alebo si s niekým prečítať knižku, či počúvať nejakú rozprávku a je to otec na koho sa obráti. Žene sa v práci darí, len času je menej ako bývavalo. Niekedy v tom období dokonca postúpi o ďalší schodík vyššie. Už nie je len pravá ruka svojho kolegu, ale stáva sa samotným „šéfom“ katedry. Na jednej strane muža teší úspech jeho ženy, pretože je to ocenenie jej tvrdej práce. Na strane druhej obaja vedia, že pribudne aj viac povinností a viac pracovných povinností. Všetko sa ale ešte stále nejako dá...o necelé tri roky sa im narodí syn a rodinka je kompletná. Krátko po jeho príchode na svet sa však stane niečo, čo v mužovi vyvolá zvláštny pocit. Žena sa rozhodne takmer okamžite nastúpiť do práce. Presviedča svojho muža, že "musí", že bez nej to tam „nikto nezvládne“. Muž si spomenie na jej slová z minulosti, kedy si plánovala vychutnať čo najviac času s deťmi počas materskej. Realita je však iná. Stále sa to akosi dá, veď pomáha kto môže, najmä starí rodičia.

A tak žena pracuje usilovne a stále viac a viac.  Jej snaha nezostane bez povšimnutia a tak zákonite pribudne ďalšie ocenenie.  Pozícia prodekanky je výzva ukázať ešte viac ako doteraz. Ešte viac práce, zodpovednosti a najmä času, ktorý musí stráviť v zamestnaní. O čo viac času začína venovať práci, o to menej ho zostáva pre rodinu. Žena si je toho vedomá, ale prísľub, že nedovolí aby jej práca ohrozovala ich vzťah či rodinu, muža uspokojí. Žena je vďačná za jeho podporu a ich život plynie akosi ďalej. Prejde snáď rok a zo ženy sa stáva „vládkyňa“ celej fakulty. Je to veľký deň, veď stať sa dekankou, je pre ňu výnimočná udalosť. Čo dodať? Je to jej (možno ich) veľký úspech. Za sedem rokov sa z radového zamestnanca stane najdôležitejší človek fakulty. A opäť prichádza čas na podobnú úvahu o rodine, o čase, ktorý bude nutné obetovať práci a ubrať ho niekde inde. A tak, ako predtým, aj teraz dá žena prísľub, že pokiaľ práca začne ohrozovať rodinu alebo deti, ak by sa...jednoducho, že na prvom mieste  pre ňu je vždy rodina...všetko je však inak.

Patrí sa na tomto mieste napísať, že každý, kto dokáže svojou prácou, to čo iný  cez známosti či v horizontálnej polohe, zaslúži si obdiv...a zaslúži si ho aj ona...

A tak, ako čas pomaly a isto plynie, na prvé miesto sa postupne, ale s istotou pre ženu dostáva práca a všetko s tým súvisiace. Skoré odchody z domu a neskoré návraty. Keď nie pracovný víkend, tak aspoň sobota, alebo nedeľa  niekde mimo domu. A množstvo telefonátov, ktoré sú v podstate nekonečné a oberajú rodinu o akýkoľvek spoločný čas. A tak žena po príchode domov trávi čas telefonátmi s kolegami. Jeden skončí a vzápätí ďalší...a ďalší. Veci, ktoré sa bežne riešia počas dňa, je nutné riešiť po večeroch. Čas, ktorý sa dá spoločne stráviť s deťmi kým nepôjdu do svojich postelí, sa skracuje na minimum. Obdobie spoločných dovoleniek sa obmedzí na týždeň či dva počas letných prázdnin. Nie je čas, mať čas...teda na rodinu, na oddych. Vlastne takmer na nič, okrem práce. Výuka, promócie, štátnice, prijímačky, odvolačky, skúškové, vedenie katedry, vedenie fakulty,....všetko dostáva prednosť pred rodinným životom a dekanský talár sa stane „súčasťou“  ženinho šatníka. K všetkým jej pracovným povinnostiam treba pridať ešte jej priebežné vzdelávanie – veľký doktorát a tiež dve či tri ďalšie zamestnania, aj keď nie na celý úväzok.

Celé toto zvláštne obdobie trvá takmer tri roky

V čase ženinej najväčšej „slávy“ sa veci menia nečakaným spôsobom. Mení sa jej pohľad  na život, ktorý žije. Jej nároky v každom smere narastajú. Chce stále viac a viac. Už jej nestačí nový dom kúsok od mesta, v ktorom pracuje. Chce žiť priamo v meste a samozrejme v novom dome. Lenže jej muž nevidí dôvod ani potrebu vrátiť sa tam, odkiaľ sa kedysi rozhodli odísť. To však žena nechce pripustiť. Začína hľadať možnosti ako donútiť svojho muža zmeniť názor a využíva všetko, aby sa pokúsila presadiť si svoje – plač, ignoráciu, drobné klamstvá, intrigy.

Celé toto obdobie sa dočasne končí udalosťou, ktorá sa stane jej mužovi a deťom. Všetko sa odohráva v jeden víkendový deň, keď muž odchádza s deťmi na návštíviť ich starú mamu, pretože žena, tak ako zvyčajne počas víkendu, pracuje. Cesta, ktorou jazdí denne aspoň dvakrát už niekoľko rokov a ktorú pozná za každého počasia sa stane v okamihu jeho najväčšou nočnou morou. Veci, ktoré sa počas niekoľkých sekúnd udejú nedávajú žiadnu logiku. Je krásne jesenné počasie, vozovka celkom suchá, jazda opatrnejšia ako inokedy, pretože vezie deti... Najhoršie dopadne ich dcéra, ktorá zostane niekoľko týždňov v nemocnici. Plač a výčitky, obviňovanie sa. Každý deň znova a znova sa mužovi premieta všetko z toho rána. Keby sa dal vrátiť čas... Hľadá odpovede na otázky, ktoré mu nedávajú zmysel. Rovnaký víkend, rovnaké miesto, tri nehody počas troch dní...

Táto udalosť však rodinu neposilní, práve naopak. Po čase sa veci vracajú do starých koľají.

Pohár trpezlivosti začína pretekať. Muž žiada prehodnotiť priority, ktoré jeho žena má. Ona však nechápe. Predsa to všetko nerobí pre seba, ale pre rodinu.  V jednej chvíli dá žena svojmu mužovi nečakane úplne jednoduchú otázku: „Ako si predstavuješ príjemne strávený víkend?“, opýta sa. „Leto, slnko, záhrada pri dome, nafúkaný malý bazén a v ňom šantiace decká“– dostane zo seba muž bez rozmýšľania... „to by bol pre mňa stratený čas“ odpovie žena takmer okamžite.

Muž jej odpovedi akosi nerozumie. Zrejme sa len nesprávne pochopili. V tej chvíli si neuvedomí, že jej odpoveď je fatálna. O nejaký čas, keď zo spomínaného pohára voda preteká prúdom, muž sa pokúsi manželke naznačiť, že sa obaja rútia smerom, ktorý rozhodne nie je pozitívny a pokúša sa jej pripomenúť obdobie, kedy „sľúbila“ , že najdôležitejšia je rodina... Požiada ju, aby sa vzdala svojej funkcie, nie kvôli nemu, ale najmä deťom. Zbytočne. Ženina odpoveď ho dostane do kolien: „Kolegovia mi dali dôveru a ja ich nesklamem“.

Čo dodať? Jednoducho sú ľudia s pocitom nenahraditeľnosti, ktorí si nepripustia, že Zem sa aj bez nich bude točiť stále rovnako.

Žena sa cíti nepochopená zo strany svojho muža. Potrebuje niekoho, kto jej potreby bude chápať a ocení to – nejakú spriaznenú dušu. Prichádzajú tajné schôdzky, telefonáty, maily...celé to trvá niekoľko mesiacov a rodinný život sa nenávratne vzďaľuje...žiadne scény, hrozby alebo násilie...minimálna komunikácia a ticho, ktoré neveští nič dobré.

Nádej na lepšiu budúcnosť sa začína rozplývať. Spoločne sa  dohodnú  vyhľadať pomoc a navštívia manželskú poradňu. Je to „dobrá“ skúsenosť. Už počas sedenia, sa odhalí zbytočnosť podobnej snahy. Otázka psychologičky smeruje na muža a na to, čo ho vo vzťahu trápi. „Nedostatok času, ktorý s rodinou  trávi moja žena“,  odpovedá muž priamo a jednoznačne. „Ale ja tiež veľa pracujem, niekedy aj 10 – 12 hodín denne...“ obratom odpovedá psychologička.  Je to celkom nečakaná reakcia, ktorá muža prekvapuje. Sluchová sústava muža túto informáciu príjme, ale mozgové bunky ju akosi nevedia spracovať. Muž potom ešte doplní odpoveď na jej prvú otázku a dodá, že sa mu tiež nezdá úplne v poriadku,  ak žena po príchode domov v (pod)večerných hodinách ešte vybaví „pár“ telefonických hovorov a prežije s mobilom intímnu hodinku či dve. Nezdá sa mu v poriadku, ak sa deti domáhajú matkinej pozornosti, ale reakcia ženy je v duchu „najprv práca, potom zábava“. „Ja mám tiež mnoho telefonátov a dokonca aj večer“, nenechá na seba čakať jednoznačná odpoveď odborníčky. V tejto chvíli muž  pociťujete nutkanie povedať pani psychologičke pár slov, ale prehltnete ich ako horkú slinu aj napriek tomu, že mu behajú po jazyku a nástojčivo žiadajú prekĺznuť pomedzi jeho pery. Na rozlúčku pani psychologička ešte dodá, že treba začať hlavne u seba a nehľadať chyby na druhých. Je to krásna a vznešená myšlienka. Jedinou „útechou“ zostane pocit, že toto sedenie  nestojí 30 či 50 Eur, pretože pani psychologička je tiež kolegyňa mužovej manželky a tak to nejako kolegiálne doriešia neskôr.

Na tomto psychologickom "mítingu", žena akoby mimochodom vysloví myšlienku, že pokiaľ sa nezmenia veci a muž neprestane „žiarliť“ na jej úspešnú kariéru, odsťahuje sa do podnájmu a vezme so sebou aj spoločné deti. Jej vyjadrenie okolo údajnej žiarlivosti vyznieva celé trochu tragikomicky, ale „kto chce psa biť, .......“ Dva dni po tomto sedení žena oznámi mužovi, že odchádza.  Byt, ktorý sa chystá prenajať si, má dohodnutý už niekoľko dní. Takže zbytočné divadlo a čas strávený v nepohodlnom kresle psycho - odborníčky na vzťahy.

O pár dní žena odchádza zo spoločného domu. Neodchádza však sama. Okrem, nejakých spoločných vecí si "privlastňuje" spoločné deti a plánuje pre ne novú budúcnosť. Budúcnosť bez otca...

A tu celý tento príbeh zatiaľ končí...zatiaľ...

Post Scriptum:

Pokiaľ by som tento príbeh mal trochu posunúť v čase, vidím ho asi tak, že dnes je z úspešnej ženy - dekanky, ktorá bola na vrchole svojej kariéry a zastávala významné miesto, opäť  radový člen jednej z katedier. Mohlo by to tak byť, pretože sa často stáva, že po rýchlom a vysokom vzlete prichádza tvrdý pád. Každý človek má len obmedzené limity  v práci aj súkromí. Aj spomínaná žena či muž v tomto príbehu. A čo deti? Pre ne sa otec zrejme stane nepotrebná súčasť života, ktorý momentálne žijú. Človek s označením „persona non grata“.

Osobne si myslím, že pokiaľ by sa takýto príbeh už stal podobným dvom ľuďom a oni by ho mali možnosť prežiť inak, tak ani jeden z nich by nič nezmenil. Žena by sa neuspokojila so životom bez kariéry a  muž by nechcel žiť vedľa ženy, pre ktorú je prvoradé jej spoločenské postavenie a úspech v práci.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?