„V najlepšom záujme dieťaťa“, alebo trošku viac pod kožu a pekne od začiatku...

Autor: Zdenek Ručka | 7.2.2016 o 21:44 | Karma článku: 7,54 | Prečítané:  1365x

Ak máte pocit, že to už horšie nemôže byť, zaručene sa mýlite...toto je ešte len začiatok udalostí, po ktorých ste nikdy netúžili...

Pred týždňom som napísal blog o mojich osobných skúsenostiach s čarovnou formulkou „V najlepšom záujme dieťaťa“. Pravdupovediac, moje očakávania z nejakého veľkého ohlasu resp. čítanosti neboli vysoké, už ani nehovoriac o pozitívnej karme. Nie je to téma, ktorá zaujíma širokú verejnosť ako je mnoho iných, podstatne zaujímavejších tém. Na druhej strane aj táto si zaslúži, aby sa o nej písalo, pretože stále existuje veľa ľudí s čierno-bielym videním a hlavne so zafixovanou predstavou vzornej, zodpovednej a starostlivej matky (čo samozrejme nepopieram), ktorá ale hraničí s niečím až nezdravým a nezodpovedného (vlastne akéhokoľvek v negatívnom zmysle slova) otca. Na začiatku tohto písania som bojoval sám so sebou, či písať len tak všeobecne, alebo viac osobne. Všetko má svoje za aj proti. Ak by som písal všeobecne, zrejme by ste mi vyčítali, že som neosobný. Ak som osobný môžem sa dočítať, že Vás len zaťažujem a medzi riadkami  žiadam o súcit či nejaké poľutovanie. Vybral som si druhú možnosť a prosím bez prejavu súcitu...

Ospravedlňujem sa, pokiaľ sa to niekoho dotklo, za vyššie napísanú vetu o matkách a otcoch, ale je to takto reálne vnímaná skutočnosť u mnohých ľudí – a čo ma mrzí osobne, vnímal som to pred niekoľkými rokmi rovnako, pretože sa ma to nedotýkalo priamo.

Aj, alebo práve preto som sa rozhodol napísať ešte aspoň jednu časť reálnych udalostí, ktoré sa žiaľ dejú, pokiaľ sa blížite k rozvodu, rozchodu, odlúčeniu alebo povedzme, k začiatku konca...

Z času na čas sa dočítam, že hlavnou príčinou rozvodu je nezrelosť vzťahu, nevyzretosť či nezodpovednosť partnerov. Zrejme je to jedna z príčin, čo však v mojom prípade zohralo minimálnu úlohu. Po troch rokoch vzťahu, keď sme mali tesne pred tridsiatkou, rozhodli sme sa vziať a založiť si rodinu. Po ďalších dvoch - narodenie vytúženého dieťaťa, kde sme si prešli všeličím, keďže sa „nám“ dlhšie nedarilo otehotnieť. O ďalšie dva roky nám pribudol syn. Rodinka ako z učebnice. K tomu slušná práca, stavba rodinného domu...napísal by som niečo v zmysle, že nám naši známi a susedia závideli -  v dobrom. Písať, že sme vychovávali spoločne naše deti, by ani nebolo potrebné. Nie je to nič neobvyklé. V tom čase totiž nikomu nemusíte dokazovať, že ste rovnako zodpovedný rodič ako je aj ich matka. Na nešťastie, platí to len pokiaľ fungujete ako rodina. Po niekoľkých rokoch, z môjho pohľadu normálneho života sa u nás však situácia radikálne zmenila. Stručne by som mohol napísal, že sme sa zmenili my obaja. Naše videnie budúcnosti, priority, ... Prestali sme byť tolerantní k veciam, ktoré v minulosti boli len maličkosťami a bežne sme ich prehliadali. Dalo by sa o tom písať celkom dosť, ale nie je to to najdôležitejšie. Jednoducho, neboli sme jediní, ktorí riešili podobnú situáciu. V našom prípade rozvodom. Nebolo to ľahké obdobie a to som ešte netušil, čo všetko prinesie nasledujúci čas.

Musím napísať jednu vec, ktorá mi roky rezonuje v hlave a vždy sa k nej vraciam pri tejto téme. V našom najlepšom čase, keď sme boli kompletná rodinka, som pracoval v istej spoločnosti, kde môj šéf – mimoriadne šikovný a inteligentný človek – riešil porozvodové peripetie so svojou ex. Po nejakom čase, mi naznačil, že rieši osobné veci, ktoré ho dosť vyčerpávajú a tak som sa chtiac – nechtiac začal dozvedať, čo všetko prežíval a prežíva, s čím sa potýka. Nerozumel som mu a pravdupovediac som si myslel, že si vymýšľa veci, ktoré mali vo mne vyvolať nejaký pocit spolupatričnosti ako k mužovi. Veci, ktoré nedávali zmysel, popierali akúkoľvek racionalitu. Veci, ktoré sa týkali ich spoločných detí. Priznávam, vtedy som si myslel, že „kecá“ – dnes si myslím, že mi nepovedal všetko čo sa udialo a bolo to podstatne horšie ako sám prezentoval.

Blížil sa čas rozchodu.

Takmer celý rok 2008, desiaty rok nášho manželstva, bol smutný a nepríjemný. Toto dusno – musím podotknúť, bez hádok, osočovania a podobných vecí, vyvrcholilo na jeseň, odchodom mojej vtedy manželky spoločne s deťmi do prenajatého bytu asi 5 km od nášho nového spoločného rodinného domu. Nesúhlasil som a stále tomu celému akosi nerozumel. To, že po istom čase majú manželstvá krízu je asi bežná vec, veľa sa o tom hovorí a píše a tak som myslel, že to spoločne prekonáme, dokonca sme navštívili poradňu. Teda do istého času...

Po ich odchode sa mi zrútil celý svet. Prebdené noci, nechuť robiť čokoľvek, hľadanie niečoho, čo mi dá silu „prežiť“. Musíte „zabiť“ všetok, zrazu zvyšný čas, a stále dúfate, že sa dozviete odpoveď na otázky prečo a ako veci dať do poriadku. Jediné „pozitívum“ tohto celého bola strata niekoľkých kilogramov hmotnosti. Tento čas nazvala moja vtedajšia stále manželka -  „dočasné odlúčenie“. Vraj si musíme uvedomiť ako ďalej, popremýšľať o našom vzťahu, nehľadať chyby na druhom a začať od seba a podobné psychologické múdrosti – je to vlastne jej job. Dočasné odlúčenie by som popísal ako postupný prechod k trvalému odlúčeniu – rozvodu. Nič viac, nič menej. Samozrejme odlúčenie znie podstatne prijateľnejšie ako rozvod, najmä pre manželkinu rodinu, ktorej nemáte chuť ani potrebu nič vysvetľovať. A hlavne je to dnes také „trendy“. Videl som to tak vtedy a vidím to rovnako aj dnes. Jeho podstata spočívala z môjho pohľadu v tom, vysvetliť deťom ako je to super mať školu 500 m od nového domova, miesto 5tich kilometrov. Alebo, že v sedem poschodovom paneláku je určite viac detí ako v blízkosti ich domu, ale tiež, že z okna prenajatého bytu vidia logo LIDLa – toto mi deti rozprávali s nadšením ako prvú vec, ak si dobre spomínam. Ruku na srdce, koľkí z nás môžu vidieť takúto úžasnú panorámu z okna svojej novej izby? Nemyslím si, že po tomto deti až tak túžia, ale ak ste ako rodič dostatočne fundovaný a viete im správne vysvetliť takýto benefit, dokážete neskôr čokoľvek.  Že to je nezmysel, hlúposť, ...? Nie, nie. Realita...

A čo zostáva Vám ako otcovi, ktorý bol včera doma s deťmi a dnes...? Hľadáte pomoc a idete si pre radu na UPSVaR, veď tam sú aj pre Vaše deti. Dostanete odpoveď, že musíte vec riešiť najskôr žiadosťou na súd. Ten následne poverí UPSVaR, ktorý určí deťom zástupcu – kolízneho opatrovníka a následne začne šetrenie pomerov u každého z rodičov. Ten šetrením zistí (skutočne prevratnú vec), že viete celkom presne, ktorú školu deti navštevujú, dokonca meno triednej učiteľky, meno ich lekára, pozrú si detskú izbu. Po 10 – 15 minútach odchádzajú. V tom čase Vám matka detí – stále Vaša manželka -  napíše rozvrh, kedy si môžete prísť pre deti. Podotýkam, nie ste rozvedení a stále nikto nič neriešil ohľadom Vášho (ne)vzťahu. Len matka Vašich spoločných detí je presvedčená, že deti patria výlučne jej a vy buď berte čo ponúka – dva víkendy v mesiaci a dve hodinky v čase ich krúžkov – alebo nie. Premýšľate, čo urobiť, aby ste neublížili deťom. Vziať ich nasilu do miesta ich obvyklého pobytu (termín podobný tomu o najlepšom záujme dieťaťa) – teda tam, kde ešte pred pár dňami či týždňami žili a mali by žiť, do miesta ich trvalého pobytu? Budete sa predháňať s manželkou či jej rodičmi, kto bude prvý v škole a „unesie“ deti z družiny? Ťažko. Kurátorka Vám dá dobrú radu, aby ste neurobili žiadnu neuváženosť - to je v skutku úsmevné. Čas plynie, síce pomaly, ale vy s tým neviete urobiť nič. Môžete len čakať, čakať a...čakať... A celé toto obdobie trvá nejakú dobu, ktorá sa neráta na dni, ale skôr týždne. Vy trpezlivo čakáte na to, čo vymyslí UPSVaR a súd, veríte v nejakú triviálnu spravodlivosť, snažíte sa nerobiť „neuváženosti“ a s Vašimi deťmi sa takmer nestretávate, pretože nedostanete na to priestor od druhého rodiča. Čakáte ich pred škôlkou, ZDŠkou alebo LŠU, aby ste mohli s nimi stráviť aspoň pár minút pred tým ako nastúpia do auta svojej „ochranky“ a opýtali sa detí pár základných informácií o tom ako sa im darí doma, v škole či škôlke, čo majú nové, či sú zdraví. Času je skutočne málo, pretože tam tiež čaká ich matka, alebo jej rodičia a „chránia“ deti pred prípadnou „neuváženosťou“, ktorá Vás nikdy síce nenapadla, ale istota je istota. Snažíte sa byť s nimi v kontakte a keďže na internet sú príliš malí (4 a 6 rokov), jedna z možností je telefonát v podvečerných hodinách, keď už sú „doma“. Na pár minút, na pár otázok... Voláte im 3 krát za týždeň, nie dlhšie ako 4 – 5 minút. A tu zrazu príde sťažnosť na UPSVaR od ich matky, že Vaše 15 minútové hovory deti rozrušujú a ona žiada, aby Vám dohovorili. Je to zvláštne, pretože výpis hovorov od operátora je síce jasný dôkaz, že hovory nie sú dlhšie ako spomínaných 5 minút...ale koho to zaujíma...? Koho zaujíma, že počas víkendu s deťmi im matka volá šesťkrát a 20 minút hovoru im neustále opakuje ako jej chýbajú a ako sa už na ne teší?

Víkendové hovory matky vyzerali asi nasledovne:

Piatok :

  • matka mi odovzdá deti na plavárni pred 18tou hodinou, ktorú deti pravidelne navštevujú. Po príchode domov je prvý telefonát cca o 20:30. „Starostlivá matka“ požaduje informácie, či je všetko v poriadku a či ich „nezodpovedný otec“ v zdraví dopravil do miesta ich stále obvyklého pobytu. Je to trochu „komické“ nakoľko nezodpovedný túto činnosť vykonával aj v čase spoločnej domácnosti. Čo už, dôveruj, ale preveruj...

Sobota:

  • Cca o 8:30 „starostlivá“ preveruje stav a zdravie detí a vyjadrí deťom svoju ľútosť nad tým, že nie je s nimi, ale že sa na ne teší a blíži sa čas ich návratu „domov“.
  • Cca o 20tej „starostlivá“ viac-menej opakuje ranný telefonát s malou obmenou.

Nedeľa:

  • Rovnaký ranný čas a rovnaká téma ako v predošlý deň. Rozhovor končí slovami, že čas návratu je na dosah.
  • Cca o 13tej potvrdzujúci telefonát matky o prežití detí a o tom, že presne o 15tej budú pred svojím novým „domovom“.

 

Ak máte pocit, že to už horšie nemôže byť, zaručene sa mýlite...toto je ešte len začiatok udalostí, po ktorých ste nikdy netúžili...

 

PS: Ak máte potrebu súdiť ma bez toho, že ma poznáte, alebo okolnosti, ktoré sa u nás diali, môžete tak samozrejme urobiť, ale skúste sa predtým aspoň na chvíľu zamyslieť a pripustiť, že veci vyššie uvedené nie sú z príbehu, ktorý sa nestal.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?