„V najlepšom záujme dieťaťa“, alebo trpké skúsenosti rozvedeného otca...

Autor: Zdenek Ručka | 1.2.2016 o 14:03 | (upravené 3.2.2016 o 20:29) Karma článku: 11,37 | Prečítané:  2186x

Áno, som „len otec - platiteľ výživného", nehodný výchovy vlastných detí, s upraveným stykom na každý párny víkend (ktorý fungoval ťažko od počiatku a dnes už vôbec nie), nejaký ten sviatok a 2 týždne letných prázdnin.

Je to môj prvý blog. Nemám potrebu vypisovať siahodlhé články, kde sa človek stratí hneď na začiatku. Nechcem písať o niečom, čo som počul cez plot od susedov...

Mám ale potrebu podeliť so svojimi skúsenosťami s našim súdnym systémom a prácou kurately, tak ako som ju zažil na vlastnej koži, stále zažívam už niekoľko rokov a zrejme ešte niekoľko ďalších sa im nevyhnem.

Rád by som napísal niečo krátke a výstižné, s čím sa možno potýka viac rodičov po rozvode. Píšem rodičov, ale nedá mi napísať, že najmä otcov. Zamýšľať sa nad tým, prečo práve otcov, by bolo asi na iný príspevok, ale stačí možno napísať tak, ako mi na UPSVaRe pri prvom kontakte pred niekoľkými rokmi a pred rozvodom kurátorka povedala „...viete, vy ste len otec...“. Nemyslela to v zlom, to som si istý. Vychádzala zo svojej skúsenosti so slovenskými súdmi. Paradoxne som od sudkyne OS počul takmer zhodnú frázu...zostal som zhrozený a pocítil prvé silné zaucho od štátnej inštitúcie.

 Áno, som „len otec - platiteľ výživného", nehodný výchovy vlastných detí, s upraveným stykom na každý párny víkend (ktorý fungoval ťažko od počiatku a dnes už vôbec nie), nejaký ten sviatok a 2 týždne letných prázdnin. Nehodný podieľať sa na čomkoľvek, okrem „...je povinný zasielať k rukám navrhovateľky, vždy do 10. kalendárneho dňa v mesiaci...“

Nie, nechcem sa ľutovať. Bol aj taký čas. Pýtal som sa prečo, ako je to možné, čo som mohol urobiť inak a lepšie a mnoho, z dnešného pohľadu zbytočných otázok.

Hneď po rozvode, som veril, že dvaja dospelí, dovolím si napísať inteligentní ľudia, chcú urobiť pre deti to najlepšie, napriek vzniknutej situácii. Bol som naivný. Veľmi naivný. Človek mieni, život mení...

Asi by sa patrilo napísať, že som žil v relatívne dobrom manželstve. Dve deti, dom, práca, chuť žiť život a nie ho len prežívať. Vidieť a vedieť, že Vám z detí vyrastú raz slušní ľudia, ktorí budú hrdí na svojich rodičov. A zrazu, dosť nečakane – máte pocit, že ako blesk z čistého neba príde čas a vy riešite otázku, čo ďalej. Život sa istým spôsobom vymkne z rúk a dvaja ľudia, ktorí idú po jednej ceste sa ocitnú na dvoch paralelných a tie sa postupne od seba vzďaľujú. Netreba písať asi o rozchode s nejakým pátosom. Zažilo a zažíva to mnoho iných rodín. Žiaľ, ale niekedy skôr „na šťastie“. Život je príliš krátky nato, aby niekto túžil žiť s niekým zo zvyku, pretože „tak sa to predsa patrí“...

Patrilo by sa napísať, prečo som vlastne rozvedený. Už len preto, že na prvý pohľad som jasný prípad. Manželka s deťmi sa odsťahovali zo spoločného nového domu do podnájmu. Zostal som v dome sám. Viem si predstaviť, čo drvivú väčšinu z Vás po prečítaní predošlých dvoch viet napadne...sukničkár, alkoholik, žiarlivec, gambler, narkoman, násilník, povaľač bez vzťahu k rodine a deťom...jednoducho necharakterný muž, ktorý “...vyhnal deti a ich matku na ulicu...“ – toto som počúval dlhý čas najmä od exsvokrovcov.  Bodka. Odsúdiť, ukameňovať...

A teraz musím napísať, že práve túto asi drvivú väčšinu sklamem. Žiadne mimomanželské vzťahy, alkohol, žiarlivé scény, automaty, drogy, násilie, nezamestnaný darmožráč, ktorý deti vidí najradšej, keď ich práve nevidí. Zvláštne? Z môjho pohľadu v danom čase určite. Nenapíšem, že som bez viny. To by určite nebola pravda. Som vinný, pretože som si myslel, že žijeme v pohode, pretože mnoho ľudí nám v dobrom závidelo, že máme všetko – rodinu, zdravie, prácu....pretože som nevidel nič zlé na tom, že manželka si budovala kariéru v čase, ktorý sa dal stráviť aj inak, napríklad s deťmi. Že rodina bola pre ňu na „prvom“ mieste - teda skoro a vlastne všetko čo obetovala práci bolo podľa jej slov pre dobro rodiny...ak by som ešte spomenul aj „blízky“ vzťah k istému mužovi v jej živote, ktorý chápal jej potreby sebarealizácie zrejme viac ako ja, tak len doplním túto mozaiku. To, že to bol - je ženatý otec troch detí...no, stáva sa...

Dospelák to časom nejako zvládne, alebo skôr mohol - mal by. A deti??? Tiež to „nejako“ zvládnu – musia...mali by. Ale čo je na tom najhoršie, mnohokrát by všetko mohli zvládnuť oveľa ľahšie, bez niečoho, čo im v budúcnosti prinesie veľmi pravdepodobne problémy vo vzťahových či partnerských veciach.

Dovolím si preskočiť obdobie asi 2 rokov po ich odchode, kedy som doslova „bojoval“ o každý deň, ktorý som mohol stráviť s deťmi (bolo by to na ďalšiu stranu či dve)...mohol stráviť -  v zmysle, že mi bol styk s deťmi umožnený s láskavosťou sudcu KS až 4 dni v mesiaci, nakoľko podľa neho si musím vystačiť s párnym víkendom a nejakými prázdninami. To vraj stačí „...aby deti nestratili citový vzťah so svojim otcom...“ píše sa v rozsudku. Sudca predsa koná „v najlepšom záujme dieťaťa“. On predsa musí vedieť, čo je to ten „najlepší záujem dieťaťa“. Kurátorka, ktorá príde na súd, ako zástupca maloletých, videla (ak vôbec) Vaše deti jedenkrát asi tak 10 minút, väčšinou nenamieta a vyriekne čarovnú formulku: „...doporučujeme vyhovieť matke maloletých a výšku výživného nechávame na zvážení súdu určiť v súlade s najlepším záujmom dieťaťa...“

Mimochodom, privítal by som, ak by niekto dokázal definovať, čo je to „najlepší záujem dieťaťa“, podľa čoho sa posudzuje a kto má právo vôbec o ňom hovoriť.

Sudcu nezaujíma, či a ako ste sa o deti starali či nestarali. Nepýta sa, kto bol s deťmi na materskej. Nezaujíma ho, kto pracuje cez víkendy, kto do práce odchádza ešte keď sú deti doma a prichádza, keď deti sú už doma. Vy ste predsa „len otec“. Vašou povinnosťou je prioritne platiť výživné. Nič viac. A výšku Vám určí súd šalamúnsky. Doručíte na súd výšku Vašich príjmov, Vaše mesačné náklady, ktoré máte a podobne. To isté aj druhá strana. Až tam zistíte, že súd nepreveruje pravdivosť týchto dokladov. Ak druhá strana má dva príjmy a doloží potvrdenie len z jedného, tak sa vlastne nič až také nestane. Stačí, ak sa potom tvári prekvapene, že druhý príjem zatajila „nedopatrením“.

Potom sudca zvažuje, ako celú vec uzavrieť „v najlepšom záujme dieťaťa“. Máte pocit, že prepočíta všetko a je Vám ho takmer ľúto, že je na ňom taká zodpovednosť...veľký omyl...

Matematika je jasná ako facka. Váš čistý príjem ako základ a z neho 25% až 30% je Vaše výživné na všetky vyživované deti. Je jedno, aké sú Vaše náklady, prvoradé je výživné. Nenamietam, svojím spôsobom. Zvláštne na tom však je, že je zrejme úplne jedno aký príjem vydokladuje druhá strana. Deti majú právo podieľať sa na rovnakom životnom štandarde ako ich rodičia. Žiaľ platí to často len jednostranne.

Prečo sa zamýšľam nad výživným? Som lakomec, ktorý nechce dopriať vlastným deťom? Možno si práve kladiete túto otázku.

Som otec, ktorý miloval a miluje svoje deti. Som otec, ktorého deti sa stali polosirotami v pravom zmysle slova, pretože ich matka sa tak rozhodla, kuratela neurobila nič a pre sudcu som len ďalší v poradí, ktorý ho oberá o jeho čas. Som otec detí, ktoré nemajú žiadny kontakt s ich babičkou, tetou či kýmkoľvek iným z mojej rodiny. Som otec, ktorému nepomohla žiadna inštitúcia v súlade „s najlepším záujmom dieťaťa“. Som otec detí, ktorý ak dostal od nich odpoveď na desiatky mailov či SMS bola v zmysle „nepotrebujeme Ťa...nezaujímaš nás...nechaj nás na pokoji...“, ktorého 12 ročný syn na ulici pozdraví „Dobrý deň“ a na otázku ako sa Ti darí odpovie „...čo je Ťa do toho..“ a 15 ročná dcéra, ktorá nereaguje ani na niekoľkonásobné požiadanie o stíšenie hudby na jej prehrávači Vás požiada, aby „ste opustili jej osobný priestor“ v dome, v ktorom žijete. Som otec, ktorému sa matka našich detí smeje do očí, keď sa deti správajú k nemu ako k handre. Som otec, ktorý nemá možnosť ovplyvniť ich výchovu, nevie ako žijú, ako sa im darí...

Som otec detí, ktorým ich matka hovorí „moje deti“.

Odpoveď na vyššie napísanú otázku je teda v nasledujúcej vete. Ako otec som stratil všetky práva, ale zostala mi jediná povinnosť – platiť výživné. Zrejme toto bude aj odpoveď na otázku, čo je vlastne „najlepší záujem dieťaťa“...

 

Ospravedlňujem sa každému, koho som čítaním obral o čas a kto má pocit, že mojou snahou je ľutovať sa, alebo robiť zo seba dokonalého chlapa – otca. Ospravedlňujem sa rodičom, ktorých sa vyššie napísané mohlo dotknúť, pretože majú možno inú skúsenosť s kuratelou a súdmi ako ja. Aj sudcom a sudkyniam, ktorí vidia bez klapiek na očiach a kurátorom, ktorí vedia urobiť viac ako na súde povedať frázu o „najlepšom záujme dieťaťa“...

Je mi ľúto všetkých detí, ktoré vyrastajú bez jedného z rodičov, napriek tomu, že nemusia. Detí, ktoré si do života nesú nenávisť k rodičovi, ale nevedia to vlastne ani zdôvodniť, prečo je tomu tak.

Celý tento blog vychádza z vecí, ktoré som prežil a prežívam, ktoré som v minulosti riešil a riešim ich aj v súčasnosti. Ak sa niektorí potýkate s podobnou situáciou, nebuďte prílišní optimisti. Môžete byť presvedčení a myslieť si, že máte pravdu. Dokonca viete dôveryhodne preukázať ako sa veci mali a majú. Pravda je však v očiach iných len relatívna vec. Pre sudcu a často aj  kurátorku ste len číslo spisu a „nutné zlo“, ktoré ich oberá o čas, žiaľ.

Na jednu vec sa dvaja rozumní ľudia – rodičia, síce môžu pozerať z rôzneho uhla pohľadu, ale napriek tomu ak chcú, môžu nájsť spoločne riešenie, ktoré  bude v konečnom dôsledku prijateľné  najmä pre deti. Ak ale len jeden z nich nebude chcieť, nezhodnú sa takmer na ničom a druhý z nich bude ťahať vždy za kratší koniec. V konečnom dôsledku však, víťazom nie je jeden z rodičov, ktorý ma pocit, že mu deti patria a je ochotný uchýliť sa k čomukoľvek a porazeným nie je len ten druhý, ktorému nie je umožnené podieľať sa na ich výchove.

Tu nie sú víťazi, sú len porazení...a ten kto na to najviac doplatí, budú vždy a v prvom rade ich spoločné deti...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?